1. Keď Ježiša nevinného, - už usmrteného, - dolu z kríža zložili, - telo v lono Matky milej, - Matky ušľachtilej,
s veľkým žiaľom vložili: - vidiac rany jeho, - zaplakala, - v žiali srdca svojho - zavzdychala. -
2. Ach, môj Synu, môj Ježišu, - poklad verných duší, - ach, čo ťa tak strýznili, - ach, ako ťa nevinného, - Spasiteľa svojho, - prehrozne usmrtili! - Nemožno posúdiť - tú ukrutnosť, - ktorú si podstúpil - pre ľudskú zlosť. -
3. Krása nebies prespanilá - umučená bola -
v prevznešenej podobe; - oči jasné, dobrotivé, - smrťou zatvorené, - zažiarili obidve; - zmučená, ach, celá - tá krásna tvár, - čo sa krajšie skvela - jak slnka žiar. -
4. Ruky, nohy mal zranené, - prebodnuté klinmi. - Mať ich myje slzami; - ľúba telo
v žiali, v bôli, - ktoré kruto boli - usmrtili mukami. - Človeče, pre teba - toľko tých rán, - aby ťa do neba - priviedol Pán! -
5. Plačte so mnou, vy anjeli, - pre smrť Spasiteľa - pokolenia ľudského; - ľutuj, ľutuj, hriešna duša, - tvoje hriechy krušia - Pána umučeného; - len ty smrti Pána - si príčina, - každá jeho rana - tvoja vina!