395

1. Oplakáva Mária - Syna premilého, - keď ho v mukách na kríži - vidí rozpiateho. - Ruky spína, zalamuje, - hlavu kloní, sotva čuje - z veľkej bolesti; - slzy oči zalievajú, - krásne líca obledajú - v hroznej úzkosti. - 2. A keď pozdvihla nahor - smutné oči svoje, - uzrela tam zdesená - hrozné rany, znoje - tela jeho raneného, - celkom ubičovaného - a trýzneného; - jej žalosť sa tu rozmohla, - potešovať - že nemohla - umučeného. - 3. Od celého je sveta - v žiali zanechaná, - smúti, plače, narieka - Matka zarmútená. - Ach, ktože ju, kto poteší, - kto bolesti jej umenší - v tomto zármutku? - Slnko, mesiac, hviezdy jasné, - aj vy poľné kvietky krásne, - potešte Matku! - 4. Ani slnce na nebi - jasnosť nevydáva, - mesiac medzi oblakmi - svetla nedostáva, - tvrdé skaly sa pukajú - mŕtvi z hrobov povstávajú - a nariekajú. - Len jedine hriešni ľudia - majú také tvrdé srdcia, - že neľutujú. - 5. Ženy, dcéry sionské, - sem sa rýchle majte - a pod krížom zomdletej - Matke pomáhajte; - balzamom ju potierajte, - podlomenú podpierajte, - klesnúť nedajte. - Máriu, hľa, opustenú, - žalostivú, zarmútenú, - ach, poľutujte!